Hranice ľudskej slobody
- Fyziologické
- Fyziologické
- Psychologické
Prirodzené hranice
Z našej psycho - somatickej štruktúry vyplývajú tzv. prirodzené hranice ľudskej slobody:
- fyziologické
- psychologické
Fyziologické hranice
Skrze samostatne existujúcu substanciálnu formu sa slobodne rozvíjame ako osoby:
- skrze výber sa determinujeme ku konkrétnemu dobru a jeho získaniu.
Cez rozšírenie a prehĺbenie vegetatívneho a senzitívneho života zviditeľňujeme náš duchovný život:
- prejavom je intelektuálne poznávanie spolu s jeho nevyhnutnými dôsledkami - aktmi vôle.
Poznávací i žiadostivý rozmer nášho života je ponorený do matérie
- môže byť ovplyvňovaný zmenou materiálnych činiteľov
- každý ľudský čin obsahuje svoje neslobodné aspekty
Determinantov je veľmi veľa a sú rôzneho druhu.
Psychologické hranice
Psychické schopnosti nám dávajú možnosť slobodného konania.
Môžeme sa pasívne poddať nátlaku rôznych činiteľov i v rôznom stupni podliehať silnejším psychickým impulzom:
- rezignovať zo skutočného výberu
Hranice ľudskej slobody v činnosti
- teoretickej
- praktickej
- umeleckej
- náboženskej
Ľudská sloboda
- je skutočnou, ale ohraničenou slobodou
- prejavuje sa v konkrétnej ľudskej činnosti:
- teoretickej (theoria)
- praktickej (praxis)
- umeleckej (poesis)
- náboženskej
Hranice v teoretickej č.
Teoretická činnosť
- integrálna súčasť duchovnej kultúry človeka
- je zameraná na poznanie ako také
– informatívny typ poznania
- metodicky organizovane racionálne poznanie sveta v rôznorodých činnostiach človeka
– kritériom je pravda
– cieľom je dobro človeka
– všestranný rozvoj ľudskej osoby: biologický, intelektuálny, etický, estetický i náboženský.
Pravda ako hranica
Poznanie vzniká v kontakte človeka s obklopujúcim svetom
- interiorizujeme poznávaný obklopujúci svet cez vytvorené poznávacie znaky.
Predmetom môže byť všetko:
- od materiálnych predmetov cez svet osôb, nás samých i naše poznávacie akty, spontánne ako aj reflexívne, až po naše vlastné akty lásky.
Cieľom je informácia o faktickom stave veci.
Poznanie je osobitným uchopením objektívnych reálnych stavov bytí:
- nie je konštrukciou:
- lebo sme z prirodzenosti nasmerovaný na poznanie pravdy, kritériom informácie je pravda
- pravda konštituuje ľudský intelekt schopný realistického poznania
- nie primát srdca, empatie, spolucítenia a pod., ale objektívna pravda, zhoda rozumu s predmetovou skutočnosťou spája intelekt s bytím.
Poznanie bytie vyjadrujeme vo forme prvých zásad:
- totožnosti, neprotirečenia, príčinnosti, cieľa
- ak sú prvé princípy epistemologickým vyjadrením bytia i posledným základom racionálneho poznávania a vďaka nim je vo všeobecnosti možné poznanie, tak bytie samo v sebe je racionálne, inteligibilné
- zákonitosti bytia sú potom zákonitosťami ľudského poznávania.
Poznanie nás spája s obklopujúcimi bytiami:
- je nutné i nemenné
každé bytie je neopakovateľné
aspektové uchopenie sa uskutočňuje cez schematizujúci intelekt - nedokáže uchopiť singularitu, len základ veci
- základ (obsahovo - existenčná nutnosť) sa spája s tzv. všeobecným spôsobom uchopenia, a preto je príčinou stálosti i nemennosti obsahu pojmov.
- predmetom je obsah rozumovo - poznávacích foriem:
nazývame ho podstatou zmyslovo poznávaných vecí
formy získavame cestou abstrakcie zo zmyslovej percepcie.
Základnou otázkou je otázka prečo:
- dia ti – prečo je niečo také, aké je
- všetky ostatné otázky ju suponujú
- Všeobecný pojem je odpoveďou:
- z jednotlivých zmyslových dojmov odčítavame všeobecný obsah
tento proces nazývame heuristickou indukciou (epagoge)
prechádzame od rozsahu k všeobecnému obsahu
je to abstrakcia, ktorá môže byť spontánna (predvedecká) alebo formálna (vedecká).
Vytvorenie všeobecného pojmu umožňuje ďalší poznávací proces
- pomocou sylogizmu rozvíjame všeobecný pojem
- toto poznanie spájame s poznaním príčin.
Načrtnutá koncepcia poznania
- neohraničuje a priori ľudské poznanie ani zo strany objektu, ani subjektu
- garantuje základný kontakt s poznávanou realitou, v ktorej je možné uchopiť také činitele, ktorých eventuálna negácia je zároveň negáciou samotného faktu (posledné príčiny).
Cieľom vedy je odkrývanie plnej pravdy:
- preto nemôže
plniť služobnú úlohu pre ideológiu a politiku
ohraničiť sa na pragmaticko - ekonomické ciele
sa separovať od pravdy alebo byť v opozícii voči nej.
Jestvuje dvojaké pravidlo:
- pravdu môžeme odhaľovať len v slobode
- pravda stavia hranice našej slobode
Vedecké skúmanie v ovzduší slobody smerujúce k odhaľovaniu pravdy musí ukazovať osobnú dôstojnosť človeka a jeho pozíciu vo svete:
- človek vnímaný vo svetle slobody i pravdy sa javí ako transcendentné bytie
- nemôže byť ponímaný ako nástroj akýchkoľvek cieľov
- nemôže byť predmetom manipulácie
- nemôže sa stať predmetom experimentu
Ako realizovať pravdu vo vedeckej činnosti?
Realizácia pravdy
Cieľom vedy je hľadanie pravdy o človeku i o univerze.
Hľadanie sa stane možným:
- ak bude zachovaná sloboda vedeckého bádania
– zachovanie pluralizmu vedeckých disciplín i používaných metód
– tolerancia rôznorodosti pojmov používaných v jednotlivých disciplínach i vedeckých smeroch
- vedeckí pracovníci budú vnútorne slobodní
– spoločensko-právny profil
– etický profil
Vedy riadiace sa otázkou „to know how?“ nedokážu odhaliť:
- kým je človek
- aký je zmysel jeho života
- zdôvodnenie základných práv človeka
- Kritérium užitočnosti nemôže byť hlavným faktorom vedeckého bádania:
- pamätajme na to, že „ľudské poznanie je širšie i hlbšie ako celé vedecké poznanie
- vedecké poznania nemôže ohrozovať človeka i ničiť ho.
Hranice v praktickej č.
Ide o ľudské správanie (ethica).
Morálnosť je podstatne i neodlučiteľne vpísaná do ľudského konania
- každý je autorom cez seba vykonávaných rozhodnutí, ktoré sú dobré alebo zlé, a nesie za nich zodpovednosť.
- Ľudské konanie rozdeľujeme na:
- individuálne (individuálna etika)
- spoločenské (spoločenská etika).
Individuálna etika
Ako hranicu ľudskej slobody rozlišujeme:
- dobro
- slobodu iného človeka ako osoby
Dobro ako hranica slobody
motívom i cieľom ľ. konania je dobro
- nemôže ním byť zlo
- intelekt je v poznávaní závislý od reality
- je usmerňovaný obsahom reálneho bytia
- odčítava obsah pravdivého dobra v cieli i okolnostiach konkrétneho ľudského konania a nasycuje konanie racionálnosťou, ktorú čerpá s reálne jestvujúceho sveta
– odčítava obsah pravdivých dobier v tom, čo robíme
– netvorí tento obsah, len ho prijíma
Realizácia dobra
hierarchia dobra smeruje k dobru v sebe
- nemôže byť prostriedkom, len cieľom
– ak sa stane prostriedkom, vznikne morálne zlo ako nerešpektovanie dobra v sebe.
– ak si volíme zlo ohraničujeme sa:
- robíme sa neschopnými konať dobro
– každá voľba praktického súdu o zle je zlá, a človek, ktorý si volí takýto súd, sa sám stáva zlým.
– rozhodnutie o konaní zla, akokoľvek zdôvodnené, ničí ľudskú slobodu v subjekte, ktorý koná zlo
– nie Boh, ale my si spôsobujeme zlo
Ohrozenie slobody – nátlak determinácií:
- Ideológie a zvyky spôsobujú, že:
– vyberané dobro nie je skutočným dobrom
– stávame sa voči zlu indiferentní.
- Mnohé filozofie:
– kreujú človeka mimo dobro i zlo
– stavajú pred nás nedosiahnuteľné ideály i hodnoty.
- Psychológia i sociológia: ľudské konanie je súhrnom biologicko-psychických či sociologických determinácií.
Strácame oporu v kultúre a sme dezorientovaní i bezradní.
Môže niečo vytvárať silný tlak na naše rozhodovanie, ale výlučne od nás závisí, či podľahneme danému tlaku
- podliehajúc budeme myslieť len na nejaké dobro
- Nemusíme podľahnúť, lebo vždy máme možnosť povedať nie, preto
- nemôžeme zostávať či nechávať niekoho v nesprávnom presvedčení
- musíme hľadať i ukazovať objektívne dobro i cestu k nemu.
Hovoríme tu o formácií svedomia:
- praktický rozum „číta“ konkrétne dobro v perspektíve všeobecného chápania dobra
„mojich“ činností, ktoré budú realizovať dané dobro.
Nedorozumenia okolo klasickej etiky: asimilácia gréckej i rímskej kultúry kresťanstvom zapríčinila, že je dnes veľa morálnych otázok interpretovaných výlučne ako integrálny fragment náboženstva a viery.
Značná časť kresťanskej etiky však nevyplýva z viery, ale z rozumu, čo potvrdzuje i fakt, že etika bola známa už Grékom i Rimanom. Z dôvodu slabého poznania histórie, filozofie, teológie i etiky sa všetko zmiešava.
Morálnosť viaže každého človeka, nezávisle od toho, či je veriaci alebo nie. Takejto morálnosti sa dotýka klasická etika.
Reálny poriadok morálneho konania konštituuje akt vôle, ktorým si vyberáme zodpovedajúci praktický súd.
Výberu predchádza uvážlivá „rada“, v ktorej nám svedomie ukazuje náš akt v kontexte cieľa, predmetu, subjektu i okolnosti.
- v akte výberu konkrétneho súdu sa stávame závislými od jeho objektívneho obsahu, ktorý pochádza z reálneho poriadku osôb i vecí.
My však určujeme, že práve tento praktický súd a nie iný nám zodpovedá, i preto determinujeme svoje konanie, a cez neho aj seba samých:
- naše akty rozhodovania nás umiestňujú v kategórii nie „mať“ ale „byť“
- sme takí, akými sme sa rozhodli byť vďaka našim uvedomelým i slobodným aktom rozhodovania.
Vonkajšie vykonanie nemení charakter morálneho ľudského činu, ktorý bol konštituovaný už v akte rozhodovania.
Rozvoj ľudskej osoby je spojený s rozvojom svedomia:
- svedomie je subjektívnou individuálnou normou
nefunguje hneď dokonalým a neomylným spôsobom
jeho rozvoj záleží od toho, čím bude formované
musí sa učiť o morálnych hodnotách, objektívnych kritériách i etických normách ľudského konania.
- nebezpečenstvo pre formovanie svedomia
predkladanie falošných hodnôt vo výchovnom procese
kritérium kompromisu (všeobecná konvencia)
Sloboda druhej osoby
„Hranicou mojej slobody je tvoja sloboda“
- v kontexte slobody umiestnenej v hraniciach konania dobra ide o spĺňanie dobra cezo mňa i zároveň o umožnenie spĺňania dobra cez druhého.
- ľs jednotlivca naráža na ľs iného jednotlivca
riešenie:
– vykročenie na cudzie pole slobody realizujúc imperatív mojej individuálnej vôle i užívajúc všetku energiu na jej uskutočnenie;
– podriadenie sa vôli druhej osoby rezignujúc z vlastných túžob i z možnosti kladenia odporu;
– nájdenie kompromisného riešenia.
Tretie riešenie sa zhoduje so všeobecnou humanistickou normou:
- moja sloboda musí rešpektovať slobodu iného
– Nikto ma nemôže donútiť ku komunikácii z aspektu poznania, a tým menej z aspekte lásky.
– Je to záležitosť mojej slobody, ktorú užívam tak alebo inak voči tej alebo inej osobe, rešpektujúc v rovnakej miere slobodu druhej osoby, ktorá nemusí chcieť komunikovať ani z jedného, ani z druhého aspektu.
Spoločenská etika
Vzťah „ja - ty“ naznačuje spoločenský charakter človeka:
- ako osoba som otvorený na druhého ako osobu
- rozlišujeme aj kategóriu „my“
– nová forma interpersonálneho života
– založená na hodnotách spoločných väčšiemu počtu ľudí
– ktoré človek ani sám, ani vo dvojici nemôže realizovať
– nie je sám v sebe absolútnym dobrom, preto nevlastní tieto dobrá.
- tieto hodnoty – dobrá - nazývame „spoločným dobrom“.
Spoločné dobro ako hranica
Spoločným dobrom môže byť len dobro
- ktoré nie je nasmerované proti človeku alebo odtrhnuté od neho
- ktoré je skutočným dobrom celej spoločnosti i zároveň každého človeka, člena tejto spoločnosti
– čl. v hierarchii bytia má najvyššie postavenie, musí byť cieľom
– môže ísť o taký reálny predmet ľudského konania, ktorý sa stane reálnym cieľom každého človeka v jeho osobnom chcení
k realizácií osobného statusu nás pohýnajú naturálne inklinácie nachádzajúce sa vnútri našej rozumnej podstaty
- preto čoraz plnšie realizovanie existenčných ašpirácií v oblasti poznania, lásky i slobodnej autodeterminácie je dobrom, ktoré je dôvodom konania každej ľudskej osoby
– v tomto zmysle - v zmysle analogickej identity cieľa – určujú aj obsah spoločného dobra.
Uvedené dobro sa môže stať spoločnou vlastnosťou všetkých ľudí
- nikto nič nestratí, ak jednotliví ľudia sa stanú viacej rozumnými, morálne lepšími, viacej tvorivými
- všetci na tom získajú - celá spoločnosť sa stane dokonalejšou vďaka dokonalosti svojich členov.
Rozvoj osobných potencialít je skutočným a jediným neantagonistickým dobrom
- realizácia spôsobuje lepší i dôstojnejší život všetkým členom danej spoločnosti.
Konkretizácia spoločného dobra:
- podľa koncepcie latinskej civilizácie:
– najdôležitejším pre ľudský život i spoločnosť je poznanie pravdy i konanie dobra
– aby čl. mohol získavať pravdu i konať dobro musí dbať o zdravie svojho tela
– zdravie tela si vyžaduje vlastnenie súkromného vlastníctva
– pravda, dobro, majetok, zdravie sa musia v živote čl. (individuálnom i spoločnom) harmonický spojiť v jedno, aby sa ukázala krása ľudského života
každý je povinný:
- starať sa o pravdu, dobro, zdravie i súkromné vlastníctvo takým spôsobom,
- aby v každom z týchto činiteľov sa zachovala ich vnútorná harmónia
- bez uprednostňujúcich jednostranných akcentov
Spoločné dobro sa realizuje cez konkrétnych ľudí v ich osobných aktoch poznania, lásky i tvorivosti
- spoločnosť je reálne i podstatne podriadená človeku ako osobe a jeho rozvoju
– spoločnosť, ktorá si podriaďuje človeka, je zlá
– nie je v zhode s ontickou štruktúrou človeka i bytia:
nemôže existencia, samostatné trvanie, substanciálnosť patriť niečomu, čo nie je samo o sebe bytím, čo je len súhrnom vzťahov, ktoré predpokladajú samostatné bytie.
- spoločné dobro zaväzuje spoločnosť
– organizuje napĺňanie spoločných cieľov - dobier nutných pre rozvoj života jednotlivcov i všetkých spolu.
Spoločné dobro je doménou suverenity osoby.
Nutné prostriedky pre realizáciu (hospodárske, spoločenské, technické a iné) sú predmetom suverenity štátu.
Suverenita osoby i štátu sa vzájomne dopĺňajú.
Realizácia spoločného dobra
Realizácia spoločného dobra je garanciou zachovania ľudskej slobody v každej spoločnosti.
Základné formy spoločného života sú:
- rodina
- štát
– s ním sú spojené právo i ekonomika
- národ
- cirkev
Rodina
Najzákladnejšie spoločenstvo
- čl. realizuje svoju otvorenosť
- rodí i vychováva človeka ako účastníka širších foriem spoločného života
– od charakteru rodiny závisí vo veľkej miere aj charakter väčších foriem spoločného života.
- je základným „my“, v ktorom sa
– ešte napĺňa vzťah „ja – ty“
– realizuje spoločné dobro, ktoré prevyšuje tento vzťah:
– realizuje sa to cez prostriedky, ako napr.: spoločný stôl, rodinné spoločenstvo, spoločná zábava, atď.
– v kresťanskej rodine je zdôrazňovaná radosť z detí, z ich osobného rozvoja i prípravy na budúce povinnosti.
Dôležitá je koncepcia manželstva:
- biologické i psychologické základy – aspekty:
– rozdielnosť pohlavia
– monogamia
– nerozlučiteľnosť
- argumenty pre uvedené vlastnosti:
– reálne dobro človeka ako člena rodiny:
– dobro najslabších osôb
– rodenie i výchova deti
– štruktúra osobnej lásky
Dobro najslabších osôb
- biologické a psychické zdravie dieťaťa sa môže realizovať iba v monogamickej rodine:
– otec a matka sú dieťaťom uznávaní ako jeho počiatok, ktorý zároveň dáva pocit puta s rodičmi i súrodencami
- polygamia (polygimia i polyandria) to neumožňuje
Rodenie i výchova detí:
- výchova človeka - ak berieme v úvahu podmienky plného získania psychickej zrelosti - až po samostatný život trvá v priemere 21 až 25 rokov (1/3 ľudského života)
- v normálnom manželstve kvôli spoločnej reprodukcii by malo byť minimálne troje deti
- výchova trvá najmenej 30 rokov, toľko trvá aj obdobie plodnosti.
– Ak máme na mysli spoločné rodinné dobro (rodenie i výchovu deti), neobjavíme žiadny základ pre rozpad monogamického manželstva po splnení svoje výchovnej úlohy.
Štruktúra osobnej lásky:
- reálna láska
– obetuje seba druhému bez podmienok
– dožaduje sa rovnakej odpovede i pokračovania
- manželstvo opierajúce sa o úplnú angažovanosť lásky nemá v sebe dôvod pre zrušenie tohto vzťahu
– nie je len kontraktom na určené materiálne ciele
– je vyjadrením vnútornej zhody pre život kvôli druhému
Rozchody nevychádzajú z podstaty manželstva, ale z iných dôvodov
Dobro členov rodiny už vyplýva z prirodzeného zamerania tohto spoločenstva, ktoré akceptuje rozdielnosť pohlavia a monogamiou i svojou nerozlučiteľnosťou sa stáva prirodzenou „školou„ spoločenského solidarizmu
preto rodine patrí zásadne právo vychovávať človeka ako člena väčších spoločností.
Autor: PhDr. Imrich Degro, PhD.
Foto: www.bigos.blog.sme.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára