Boh ako hranica
Realizácia vzťahu človeka a boha:
- naturálna afirmácia Boha
- náboženstvo
- antináboženstvo
- všetko, čo sa týka vzťahu človeka a Boha
- je zrozumiteľnou len vďaka pochopeniu:
- existujúceho sveta
- samotného človeka
- tu objavujeme Boha ako hranicu ľudskej slobody
- sme konfrontovaní s konkrétnymi prejavmi tohto vzťahu v rôznych:
- náboženstvách
- pseudonáboženstvách
Boh ako hranica
Pred filozofickým i náboženským poznaním Boha je ešte poznania, ktoré získavame prirodzene i spontánne silou rozumu:
- je výsledkom spontánnej reflexie nad svetom prírody i nad existenciálnou situáciou človeka.
- je najfundamentálnejším zdroj uvažovania o Bohu a základom všetkého ďalšieho poznávania Boha.
- môže u každého človeka prebiehať iným spôsobom, ale vždy v ňom vystupuje prvenstvo afirmácie existencie jestvujúcich vecí i osôb
– reality nezávislej od nás vo vzťahu k vedomej afirmácii vlastného „ja“
Univerzum a poriadok i rytmus v ňom vyvoláva v nás otázku po jeho autorovi.
Hraničné existenciálne situácie provokujú v nás otázky o zmysle i smerovaní života:
- prežívanie pominuteľnosti vzbudzuje v nás túžbu „upevnenia“ svojho života
- perspektíva smrti vyvoláva v nás otázku zdroja života i jeho zmyslu
- prežívanie pominuteľnosti i túžba upevnenia života vyvoláva v nás potrebu existencie niekoho, kto by umocnil jeho život.
Sme religiózni – schopní formulovať pojem Boha i nadviazať s ním kontakt.
Filozofická analýza reálneho sveta:
- akt existencie nepatrí k podstate bytí daných nám v bezprostrednom poznaní
– existujúce univerzum sa nám v základnom spontánnom poznaní javí ako mnohoraká, zložená a nestabilná skutočnosť vo svojej existencii
– bytia majú svoju existenciu, ale nie sú existenciou
- existencia takýchto bytí sa dožaduje vysvetlenia cez vonkajšie a nie vnútorné činitele
– pýtajúc sa na poslednú príčinu existencie týchto bytí prichádzame k záveru, že jestvuje bytie, ktoré je existenciou.
Bytie, ktoré je existenciou:
- je jediným bytím, ktoré existujúc samo cez seba
- všetko, čo má existenciu pochádza od neho
- je príčinou vzniku náhodných bytí a ich určenia
- vďaka nemu je celá realita
– inteligibilná - racionálne poznávateľná
– amabilná - dobrá, lebo existuje s bohatým rôznorodým obsahom
- ako najvyššie i osobné Dobro stáva sa motívom chcenia i posledným cieľom existencie i konania každého bytia
Skúsenosť vlastného bytia:
- sme bytím v sebe i bytím pre seba
- natoľko realizujeme seba, nakoľko sme otvorení na druhé bytia
- sme závislí na obklopujúcej nás realite
- sme náhodnými bytiami od prvého momentu nášho života
– spontánne hľadáme začiatok - zdroj nášho života
– kladieme si otázku o smerovaní života
hľadajúc základ svojho bytia, hľadáme nielen svoj pôvod, ale aj cieľ
uvedomujeme si, že existuje veľa cieľov, ale žiadny konkrétny cieľ nedokáže adekvátne uspokojiť našu naturálnu túžbu.
v našom konaní sa prejavuje transcendentný rozmer ľudskej existencie:
- sme neohraničene otvorení:
– na všetku pravdu, na absolútnu pravdu
– na všetko dobro, na absolútne dobro
- majúc tak veľké možnosti, nie sme nutným bytím
- na tejto zemi, nikdy nebudeme úplne naplnení
– žiadna čiastočná pravda neaktualizuje úplne potencialitu ľudského intelektu
nedokáže to ani pravda o existencii Boha i jeho afirmácia, keďže ľudské poznanie Boha je vždy nedokonalé.
– adekvátnym predmetom ľudskej lásky sú iné osoby, ktoré na lásku môžu odpovedať láskou
napriek tomu druhý človek ako osoba nie je schopný aktualizovať všetky potenciality ľudskej vôle, chcenia a lásky
posledným predmetom, ktorý dokáže úplne aktualizovať všetky potenciality vôle je transcendentné „Ty“
Žiadna pravda ani dobro dosiahnuteľné v tomto živote nás nemôžu naplno uspokojiť - naplniť možnosti ľudského poznania i lásky. Preto aktualizácia - naplnenie človeka ako osoby - sa realizuje v perspektíve Boha.
Sme otvorení voči plnej Pravde a plnému Dobru:
- nášmu poznaniu reálneho sveta korešponduje vždy prvý pohyb vôle v smere dobra
- existujúci obsah bytia priťahuje k sebe v akte chcenia našu vôľu, vzbudzujúc v nej priradenie k reálne existujúcemu dobru, ktoré sa nám javí analogicky
– toto v nás vyvoláva nezanikajúcu túžbu po šťastí, ktorá je neuvedomelou túžbou po Bohu ako čistom Dobre, a preto je posledným cieľom všetkého konania.
Otvorenosť na nekonečnosť sme schopní postrehnúť v troch rovinách:
- vnútornej skúsenosti človeka so sebou samým (uvedomenie si seba ako subjekt činnosti);
- analýzy osobného konania človeka (poznania, lásky, aktov rozhodovania);
- analýzy tvorivosti človeka (kultúra).
Uvedené fakty vysvetľuje teória participácie:
- človek je v trojakom vzťahu voči Bohu - Boh ako príčina všetkého je:
– účinnou príčinou (zdroj vzniku i trvania existencie);
– vzorovou príčinou (zdroj racionálnosti);
– cieľovou príčinou (motívom i posledným cieľom)
Tento vzťah nezávisí na tom, či si ho uvedomujeme alebo nie, či ho afirmujeme alebo odmietame.
Ako osoby sme schopní si ho uvedomiť, uznať ho, vstúpiť do neho i vyjadriť ho.
Záver
participácia náhodného bytia na Absolútnom bytí je ontickým základom náboženstva
to, že sme otvorení pre Absolútne dobro, je pre nás výzvou k rozhodnutiu:
- aby sme dobrovoľne afirmovali nasmerovanie k Dobru ako poslednému cieľu.
Realizácia vzťahu človeka a Boha
prirodzená afirmácia Boha človekom
afirmácia Boha
- v náboženstvách
- v pseudonáboženstvách
– pri vyjadrovaní svojho myslenie i postojov voči Bohu používame rôzne znaky, symboly i obrazy
– sú kultúrne podmienené a relativizované v rovine poznania, morálnosti i spoločenského života
– toto vysvetľuje existenciu rôznych náboženstiev (pluralizmus religiozity)
Naturálna afirmácia Boha
uznanie Boha ako zdroja i cieľa nášho konania:
uznanie Boha ako zdroja i cieľa nášho konania:
- ide o rozhodovanie vo vzťahu k realite, ktorú poznávame i určitým spôsobom prirodzene milujeme
- podriaďujúc sa:
– dobru ako dobru v základnom nasmerovaní našej vôle
– rozhodovaniu vo vzťahu k transcendentnu, ktoré sa javí ako príčina videnej reality
Sme alebo nie sme slobodní v tejto naturálnej afirmácii Boha?
smerovanie k dobru je motorom všetkého nášho konania
- toto smerovania k dobru nie je negáciou slobody
- participujúce bytie smeruje k dokonalosti participovaného
- narážame tu na prekážky vyplývajúce z faktu stvorenia a náhodnosti:
– náhodnosť poznania i milovania
– sú vystavené omylom
Máme len nepriame poznanie Boha ako posledného cieľa
- nemajúc plné poznanie kým je Boh, nie sme determinovaní teoretickým súdom
- vždy sa môžeme zastaviť na nejakom dobre, ktoré nie je Bohom
- alebo majúc mylné chápanie Boha neuznáme ho za najvyššie Dobro nášho osobného života.
Z aspektu vôle:
- rôzne druhy dobier zodpovedajú rôznym druhom lásky
- hľadáme veľa dobier i nachádzame v nich uspokojenie, no predovšetkým hľadáme lásku osôb
- nemáme bezprostredné videnie Boha.
– môžeme svoju žiadostivosť zastaviť na dobrách, ktoré nie sú absolútne i uznať ich za také
Autor: PhDr. Imrich Degro, PhD.
Foto: www.postoy.sk
Foto: www.postoy.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára