Stanovenie tézy
Ľudská sloboda ako reálny fakt
Ľudská sloboda v historickom kontexte
Stanovenie tézyTvrdíme: ľudská sloboda
- je reálnym faktom (nie je hypotézou)
- má svoje hranice (nie je absolútna)
Cieľom našej štúdie je ukázať
- prirodzenosť ľudskej slobody, ktorá je priestorom osobného života človeka,
- a ktorá nemôže byť situovaná mimo dobro i pravdu
ĽS ako reálny fakt
Sme všeobecné presvedčení, že človek je slobodný.
Každé presvedčenie je založené na skúsenosti.
Chceme zistiť nakoľko zodpovedá všeobecné presvedčenie konkrétnej skúsenosti, teda či sloboda je alebo nie je reálnym faktom.
Skúsenosť slobody
V každodennom živote registrujeme reálne fakty ako prejav i dôkaz reálnosti ľudskej slobody:
- Možnosť voľby
– Ľudské konanie nie je len reakciou na nejaký podnet. Konajúci zaujíma voči podnetu odstup: najskôr zhodnotí situáciu, zváži možnosti a nakoniec sa pre niektorú z nich rozhodne. Môže sa rozhodnúť tak alebo inak, taktiež nemusí urobiť vôbec nič.
- Zodpovednosť
– Ničím nevyvolané i nevyprovokované konanie si konajúci dobre rozmyslel, preto ho pokladáme za slobodné.
Pr.: už malé deti sú si vedomé tejto zodpovednosti - ak sú pri niečom pristihnuté, snažia sa zvaliť vinu na iného.
Pr.: súdnictvo a väzenie - ináč by súd i trest boli nezmyselné.
Pr.: psychológia skúma mieru objektívnej zodpovednosti u zločincov
Pr.: ak sú ľudia k svojmu konaniu donútení násilím, nepovažujú sa za zodpovedných za svoje konanie; sme ochotní ich ospravedlniť.
- Právo, predpisy, smernice a nariadenia
– Ľudské konanie môže byť usmerňované len, ak je slobodné, lebo sa predpokladá, že človek môže konať aj ináč.
- Výchova a formácia
– Spočíva v napomínaní za zlý skutok a pochvale za dobrý. Ak by sa vďaka napomenutiu neutvrdzovala vôľa v dobrom a neodvracala od zla, výchova by nemala zmysel.
- Interpersonálne vzťahy
– Vznikajú na základe dobrovoľnosti, ktorú môžeme vyjadriť slovom „chcem“.
Pr.: manželstvo, rodina, priateľstvo a pod..
- Dohody a zmluvy
– Človek, ktorý niečo sľubuje, podpisuje dohodu či zmluvu, kupuje tovar, vkladá peniaze do finančných inštitúcií, sa pokladá za slobodného v tom zmysle, že túto činnosť vykonáva on sám a spravidla sa neskúma, či je toho schopný.
- Morálne konanie
– Realizácia dobra alebo zla vyplýva z aktov rozhodovania, ktoré sú uvedomelé i slobodné.
- Neznalosť iných o mojom budúcom konaní
– Sloboda, ktorú skusujeme ako niečo vnútorné, nám poskytuje značné výhody.
Pr.: Môj protivník do poslednej chvíle nevie, čo urobím. Môže to len predpokladať, nakoľko pozná okolnosti i mňa.
– Sloboda druhých, vnímaná ako vonkajšia, môže byť pre mňa prekážkou a nebezpečenstvom.
Pr.: Dejiny sú príkladom úsilia človeka rozširovať svoju slobodu a obmedzovať slobodu druhých.
- Vnútorné prežívanie slobody
– Vedomie slobody pred, počas a po slobodnom rozhodnutí: bezprostredné poznanie vlastných aktov, ktoré sú vykonávané v procese rozhodovania.
Pr.: V akte poznania človek registruje, že poznáva, čo poznáva a ako poznáva (akty rozumu). Zároveň poznáva čo chce, ako chce, za akých okolností chce (akty vôle).
– Prebiehajúce akty vlastného poznania i chcenia sú vykonávané vedome. Túto tzv. sprevádzajúcu reflexiu nazývame skúsenosťou slobody a považujeme ju za východisko pre racionálne vysvetlenie faktu ľudskej slobody.
Záver
Nespochybniteľná skúsenosť, že môžem
- konať aj ináč,
- teraz alebo neskôr,
- sám alebo s niekým,
- môžem a nemusím konať
je základom toho, čomu hovoríme sloboda a dôkazom reálnosti ľudskej slobody.
Historický kontext
Sprevádzajúcu reflexiu - bezprostredné poznanie vlastných aktov vykonávaných v procese rozhodovania -
- nazývame skúsenosťou slobody,
- považujeme za východisko pre racionálne vysvetlenie ľudskej slobody.
- Hľadáme správnu interpretáciu:
- Aby sme zabránili opakovaniu mylných riešení, oboznámime sa s riešeniami, ktoré nám ponúka história.
Náboženské interpretácie
- sloboda ako predurčenie (fatum)
- sloboda ako dar
- Filozofické interpretácie
- sloboda ako vlastnosť intelektuálnej duše
- sloboda ako o základ etickej zodpovednosti
- Sloboda ako rozumná nutnosť
- sloboda ako absolútna autonómia
S. ako fatum
Všetko, čo sa deje vo svete je celkovo závislé od príčin, ktoré prekračujú naše prirodzené poznávacie schopnosti a nepodliehajú nášmu vplyvu.
Môžeme si myslieť, že sa slobodne rozhodujeme, ale v skutočnosti naše rozhodnutia boli už vopred určené. A to aj vtedy, keď sme dôkladne rozvažovali svoje rozhodnutia, lebo Boh, božstvo alebo iná tajomná mimozemská sila usmerňuje všetko dianie vo svete a nedovoľuje človeku slobodne konať. Naša vôľa je len ďalšou vecou, ktorú ovláda Boh alebo nejaké sacrum.
Príčinou je
- neosobný činiteľ - ateistický fatalizmus
- konkrétne božstvo - teistický fatalizmus
monistický (islam)
polyteistický (staroveké Grécko).
Zdôrazňujeme aspekt
- praktický (svetonázorový)
pesimistický charakter
optimistický charakter
- teoretický (filozoficko-náboženský)
Reakciou je
- pasívna rezignácia voči nevyhnutnosti
- vzbura človeka voči svojmu osudu
S. ako dar
negatívny – s. od niečoho
- od nátlaku či akejkoľvek nutnosti; jestvuje toľko druhov slobody, koľko jestvuje druhov nátlaku;
- pozitívny – s. k niečomu
- Spočíva v rozhodnutí pre alebo proti Bohu.
- Predpokladá subjektívnu slobodu jednotlivca, ktorý je postavený pred voľbu „život alebo smrť“; som nútený rozhodovať sám o svojom živote.
– Pr.: sv. Augustín – sloboda k dobru
S. ako vlastnosť duše
Platón
- Človek ako duša uväznená v tele sa chce vyslobodiť z otroctva poznaním pravdy.
- Duša je samostatne jestvujúcim bytím s intelektuálnym základom.
- Pravda sa stáva životom duše a v aktoch myslenia sa prejavuje jej sloboda.
- Slobodný je ten, kto nie je otrokom vlastného strachu, iracionálnych pohnútok a zmyslových pocitov.
S. ako vlastnosť duše
Plotinos
- Človek ako telesná bytosť nie je slobodný, podlieha zákonitostiam prírody.
- Prameňom slobody je duch človeka. On je schopný silou svojej vôle premôcť vonkajšie i vnútorné tlaky, čo sa prejavuje v dokonalom ovládaní seba.
- Vnútornú slobodu človeka spájal s uvedomelým nasmerovaním na zjednotenie s absolútnym dobrom.
S. ako o základ etickej zodpovednosti
Aristoteles
- Príčina konania je v konajúcom subjekte ako uvedomelom a slobodnom.
- Rozlišoval dobrovoľnosť (hekousia) a slobodu výberu (prohairesis).
– Prvú chápe v širokom význame, je vlastná deťom i zvieratám. Druhú chápe vo vlastnom slova zmysle: ide o výber istých vecí, pričom opomíname iné.
– Nevedel určiť pravdivú prirodzenosť vôle i slobodného výberu, no postrehol, že jestvuje v nás niečo, od čoho záleží, že sme dobrí alebo zlí.
S. ako o základ etickej zodp.
Imanuel Kant
- Sloboda nie je sama v sebe poznateľná.
- Bezprostredne si uvedomujeme len mravnú povinnosť v jej bezpodmienečnej záväznosti.
- V materiálnom svete jestvuje determinizmus. Vo svete morálnych hodnôt jestvuje sloboda výberu.
- Sloboda je nutnou transcendentálnou podmienkou možnosti mravného konania.
S. ako rozumná nutnosť
Stoicizmus
- Dynamická rozumná kozmická sila riadi celé univerzum z vnútra:
– V univerze ako celku je riadiacim princípom.
– V jednotlivostiach rozumným prvkom v každej veci.
- Jedinou oblasťou bez nutnosti je myslenie.
– V nej môžeme prijať alebo odmietnuť beh udalostí.
- Nie je možné vykročiť mimo reťaz príčin.
- Pravdivá sloboda spočíva v prispôsobení svojho chcenia k predurčeniu.
S. ako rozumná nutnosť
Baruch Spinoza
- Človek je vystavený tlaku vonkajších determinácií.
- Slobodný je ten, kto koná výhradne zo seba i v závislosti na sebe alebo len z nutnosti svojej prirodzenosti a nie je ničím nútený z vonku.
– Sloboda je realizovaná ako nutnosť.
– Sloboda je cestou z nevedomého stavu do stavu, v ktorom sme schopní vyvažovať tlak determinujúcich príčin tým, že konáme na základe adekvátneho poznania rozumu.
– Čím viac rozpoznávame mechanizmus prírody, tým jasnejšie si uvedomujeme neodvrátiteľnosť nutnosti, a preto sme vo väčšej miere slobodní.
S. ako rozumná nutnosť
G. W. F. Hegel
- Človek je dialektickou formou exteriorizácie absolútna.
– Stratil substanciálnu i relatívnu autonómiu existencie.
– Vlastní dve podstatné vlastnosti: rozumnosť i slobodu.
- Sloboda je rozumná.
– Necháva sa viesť úsudkom o tom, čo je dobré, a preto potrebné.
- Vylučuje slobodu ako možnosť výberu.
– Uznáva ju však ako autodetermináciu realizovanú rozumným i nutným spôsobom.
S. ako absolútna autonómia
Liberalizmus
- Vnútorná sloboda je irelevantná.
- Vonkajšia sloboda je podstatná – chápaná:
– individualisticky ako disponovanie sebou.
– ako neviazanosť na akékoľvek vnútorné väzby.
– Základom je požiadavka neobmedzenej slobody rozumu.
– Následky: relatívna autonómia človeka bola nahradená absolútnou autonómiou.
S. ako absolútna autonómia
Martin Heidegger
- Sloboda k smrti (1)
– Byť slobodným znamená byť autentickým - vyžaduje uznanie vlastnej existenciálnej kondície: pred smrťou nie je možné utiecť, je potrebné sa jej dobrovoľne poddať - človek sa stáva slobodným k smrti.
- Sloboda je podstatou pravdy (2)
– Sloboda otvára človeka pre pravdu o bytí i o vlastnej existencii.
- Sloboda od spoločenských i náboženských noriem (3)
– Spočíva vo výlučnom rozhodovaní o sebe samom i určovaní toho, čo bude záväzné. Človek projektuje svoj život podľa vlastného uváženia.
S. ako absolútna autonómia
J. P. Sartre
- Človek je slobodou
– Každý musí voliť, lebo každý musí žiť svoj vlastný život.
– Cieľom života je autenticita, ktorá znamená voľbu.
– Sloboda je činom i cez čin do nej nahliadneme.
– Druhým znakom je výber, ktorý predpokladá vedomie existujúcich možností.
– Človek je odsúdený k slobode.
S. ako absolútna autonómia
Isaiah Berlin
- Sloboda nevylučuje žiadnu alternatívu.
- Možnosť výberu je základnou slobodou.
– Je podmienkou pozitívnej i negatívnej slobody.
– Opozíciou slobody je vnútorný alebo vonkajší nátlak.
- Sloboda vyžaduje pluralizmus idey, noriem, hodnôt, cieľov i politicko - spoločenských štruktúr, lebo ľudia sú natoľko rôzni, že nie je možné, aby jestvoval jeden jediný systém hodnôt pre všetkých.
Zhodnotenie
Extrémne postoje:
- žiadna sloboda nejestvuje
– fatalizmus a extrémny determinizmus
- človek je absolútne slobodný
– Indeterminizmus
– Medzi uvedenými extrémami sú rôzne „odtiene“:
- človek je istým spôsobom a len do určitej miery slobodný
– umiernený determinizmus, dualizmus
- Spoločný menovateľ - iné chápanie človeka:
– Platón - koncepcia človeka je dualistická; podstatným elementom je duša.
– Aristoteles – človek je zložený z matérie a formy, duša nie je samotrvajúcou substanciou.
– Stoici – človek je výtvorom kozmických síl; duša je materiálna a podlieha jej zákonom.
– Augustín – telo je najbližšou vonkajšou substanciou pre dušu.
– Spinoza – človek je nutným výtvorom rozvíjajúcej sa prírody.
– Kant – človek je rozpoltený na dve ontické roviny.
– Hegel – človek je exteriorizáciou absolútneho ducha.
– Heidegger – človek je vrhnutý do existencie.
– Sartre – človek je existenciou (bytím pre seba).
– Berlin – človek je autonómny subjekt kreujúci vlastné hodnoty i postupy konania.
Všetky koncepcie môžeme umiestniť medzi dva protikladné páry pojmov:
- determinizmu a indeterminizmu
- racionalizmu a voluntarizmu.
– Determinizmus je spojený vždy s racionalizmom a indeterminizmus s voluntarizmom; vystupujú vždy v extrémnych alebo umiernených formách.
Determinizmus
Sloboda je postavená na roveň nutnosti.
- Všetko reálne dianie je nutným dôsledkom rôznych podmienok a príčin.
- Náboženský determinizmus sa v zúženej podobe interpretoval ako problém Božej prozreteľnosti a slobodnej ľudskej činnosti.
- Aj v chápaní slobody ako daru v pozitívnom aspekte môžeme vidieť istý druh determinizmu.
- Determinizmus v istom zmysle vyznávajú všetky druhy materializmu, monizmu, panteizmu, pozitivizmu, empirizmu, extrémneho racionalizmu, idealizmu a biologizmu.
Determinizmus sa odvoláva na zákon kauzality:
- každý účinok musí byť vo svojej príčine jednoznačne predurčený.
Dôsledok:
- pasívna rezignácia voči neuchrániteľnosti osudu
- čiastočná alebo úplná negácia ľudskej slobody i zodpovednosti človeka.
- Vedomie slobody sa vysvetľuje ako mylný súd, ktorý vyrastá z neznalosti nevedomých pohnútok.
Indeterminizmus
Beh vecí i ľudské konanie nie je predurčené ani osudom, ani inými príčinami
- Špecifická forma je voluntarizmus:
– Vôľa má prvenstvo pred rozumom i poznaním, presahuje rozum a nie je ničím ovplyvňovaná.
- V náboženskom myslení sa objavuje koncepcia slobody ako daru v negatívnom aspekte - človek sa stáva vďaka Bohu slobodným od nátlaku, od zákona, od hriechu, od smrti.
- Vo filozofickom myslení sa objavuje u niektorých existencialistov i v liberalizme.
Indeterminizmus sa odvoláva na náhodnosť:
- Ponúka rozhodovanie o tom, čo je dobré a čo zlé.
- Ľudská sloboda má také výsadné postavenie, akoby sama pravda bola jedným z jej výtvorov.
- Absolútna sloboda:
- nie je ničím zdôvodnená - ani stavom veci, ani stavom mysle, ktoré sú v sebe niečím zdeterminovaným.
- vylúčenie akejkoľvek determinácie v procese činnosti je popretím samotnej existencie a tým aj existencie slobody.
Uvedené koncepcie „ľs“ sú postavené na čiastočných koncepciách človeka:
- berú do úvahy len istú stránku ľudskej prirodzenosti.
Akceptovanie len istého rozmeru človeka vyvoláva konflikt medzi ľudskou slobodou a prirodzenosťou človeka.
- Sloboda je definovaná sama o sebe a zároveň je uznávaná ako požiadavka, ktorá tvorí samu seba i svoje hodnoty.
Racionálna explikácia „ľs“ i jej hraníc sa dožaduje odvolania na koncepciu človeka, lebo je:
- vnútorným atribútom človeka,
- spôsobom života človeka.
Táto koncepcia musí byť integrálna:
- zvážiť, ktorý vzťah medzi slobodou a ľudskou prirodzenosťou je správny,
- presvedčiť sa, aké miesto zaujíma v otázkach prirodzeného zákona ľudské telo.
Autodeterminácia
Človek je determinovaný, ale zároveň vlastní vysoký stupeň autonómie.
- Samých seba determinujeme pomocou vlastných racionálnych síl rozumu i vôle.
- Naša činnosť je ovplyvnená psychickými i fyziologickými činiteľmi.
- Nie sme determinovaní cez vonkajšie činitele, ale prekračujeme seba vedomím vlastnej existencie, poznaním cieľov života a predovšetkým vnútorným rozhodovaním sa pre konanie.
sv. Tomáš Akvinský
- Sloboda existuje len v bytí, ktoré je výlučne príčinou svojich aktov – viaže sa len s osobou.
- Osoba vykonávaním ľudskej činnosti smeruje seba k cieľu pomocou slobodného aktu rozhodovania.
- Ľudská činnosť má svoj počiatok vo výbere.
Cez výber sa človek môže realizovať a rozvíjať.
Realizácia je cieľovým procesom - dobro osoby.
- Osoba, závislá od mnohých činiteľov, dáva smer svojmu konaniu.
Spája v sebe svet prírody i svet ducha.
Záver
Nemusíme začínať od nuly, stačí, ak vyberieme jeden z mnohých už jestvujúcich modelov.
Podľa súčasného stavu historického skúmania sa nemusíme vracať do minulosti ďalej než k sv. Tomášovi Akvinskému.
Autor: PhDr. Imrich Degro, PhD.
Foto: www.cestovanie.aktuality.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára