Tomistická koncepcia slobody
- Inklinácia ľudskej vôle
- Sloboda ľudskej vôle
- Autodeterminácia
- Rozvoj slobody
Len v činnosti, ktorá vychádza z aktu rozumu i vôle:
- konštituujeme sa ako reálny zdroj konania
- smerujeme sa k vybranému dobru
- môžeme sa rozvíjať ako osoby
- len takáto činnosť sa považuje za slobodnú:
– preto ľudskú slobodu je možné vysvetliť len vďaka uvedeným schopnostiam.
V čom spočíva ľudská sloboda?
Ktorej z uvedených schopnosti prislúcha?
Ľudská vôľa
človek, aby konal, musí chcieť
chcenie vychádza z ľudskej vôle
ľv je rozumnou žiadostivou fakultou ľd
- forma sa spája s inklináciou
- schopnosť chcieť (chcieť konať)
- je možnosťou, preto musí byť aktualizovaná
- do pohybu ju uvádza dobro
- bytie poznané ako dobro
- Prečo ju aktualizuje dobro?
- každé bytie, nakoľko je bytím a substanciou, je dobrom
- každé bytie inklinuje len k tomu, čo sa mu podobá
- preto smeruje k dobru
inklinácia k dobru sa týka dobra vo všeobecnosti
- predmetom vôle je dobro ako také
- chcenie dobra ako takého v nás vždy jestvuje a nikdy nezanikne:
- vôľa nemusí podliehať impulzom zvonku (od vnímaných predmetov)
- silu náklonnosti vlastní ona sama
chcenie, ktoré nie je nutne determinované zvonku sa viaže s intelektuálnym poznaním:
chcenie, ktoré nie je nutne determinované zvonku sa viaže s intelektuálnym poznaním:
- poznávame prirodzenosť dobra i
- rozumne sa smerujeme k vybranému dobru
lebo dobro má v sebe žiadostivý charakter a vôľa ako žiadostivá schopnosť zase túži po dobre.
lebo dobro má v sebe žiadostivý charakter a vôľa ako žiadostivá schopnosť zase túži po dobre.
uvedený fakt vyjadrujeme:
- abstraktne ako bonum est faciendum
- osobne ako fac bonum.
dobro - predmet nášho chcenia - vnímame ako
- cieľ
- prostriedok
Dobro ako cieľ
vždy a vo všetkom chceme dobro
- prežívame to v sebe ako reálnu túžbu po šťastí
Pod „šťastím“ myslíme na dobro, ktoré:
- bude dokonalým dobrom
- budeme milovať kvôli nemu samému
- nebudeme ho milovať kvôli inému cieľu
- bude schopné uspokojiť všetky ašpirácie našej duše
- bude vylučovať všetko zlo i nedostatok
- bude vylučovať strach z jeho straty
- bude zodpovedať všetkým ľuďom
- bude pre všetkých dosiahnuteľné.
objektívne ide o nájdenie takého predmetu - dobra, ktoré bude v stave nám dať toto dokonalé šťastie
akt prirodzenej túžby po šťastí chápeme:
akt prirodzenej túžby po šťastí chápeme:
- ako posledný a najvyšší cieľ človeka
- ako neuvedomelú túžbu po Bohu - najvyššom Dobre
rozpoznanie Boha ako posledného cieľa závisí od toho, či svojim intelektom spoznáme viac ako len to, že Boh existuje.
nutnosť smerovania k poslednému cieľu neničí v nás indeterminizmus vôle:
- toto smerovanie je niečím prirodzeným.
Vysvetlenie:
Vysvetlenie:
- prirodzenosť a vôľa sú závislé na sebe takým spôsobom, že samotná vôľa je určitou prirodzenosťou:
- preto ak jestvuje vzťah medzi prirodzenosťou a vôľou, potom jestvuje aj vzťah medzi tým, čo vôľa chce zo svojej prirodzenosti a tým, k čomu je zdeterminovaná sama v sebe
- potom predmet chcený naturálnym spôsobom je princípom i základom pre všetky ostatné chcené predmety.
To, čo vôľa determinovaná naturálnou inklináciou chce z nutnosti, je posledným cieľom človeka:
- preto voči poslednému cieľu nie sme slobodní
- ale neničí to našu slobodu, lebo je to niečo prirodzené.
Dobro ako prostriedok
to, čo slúži k dosiahnutiu cieľa
nie je ani dobré ani chcené samo o sebe
je chcené i dobré len vždy z aspektu cieľa
je chcené i dobré len vždy z aspektu cieľa
Rozlišujeme prostriedky:
- nutné
- nie nutne
– nie sú v nutnom vzťahu k šťastiu
– aj bez nich môžeme dosiahnuť šťastie.
Ľudská vôľa ako žiadostivá schopnosť:
- je voči čiastočným cieľom (dobrám) i prostriedkom slobodná;
- voči poslednému cieľu (ako najvyššiemu dobru) i prostriedkom, ktoré k nemu nutne vedú, nie je slobodná.
Ľudská vôľa je slobodná v rovine:
- aktu (sloboda afirmácie)
– vôľa môže chcieť alebo nechcieť
- predmetu (sloboda špecifikácie)
– vôľa môže chcieť to alebo tamto
- cieľa (sloboda výberu)
– vôľa môže chcieť dobro alebo zlo
Sloboda je konkrétnym výberom:
- týka sa spolupráce rozumu i vôle
- nemôže bezprostredne pochádzať od oboch fakúlt
– bezprostredne pochádza od jednej
– nepriamo pochádza od druhej
– rozhodovanie patrí intelektu
sloboda rozhodovania patrí vôli:
- ľv je nasmerovaná k dobru z prirodzenosti
- nie je determinovaná ku konkrétnemu dobru
- je schopná si slobodne vyberať konkrétne dobrá.
Autodeterminácia
Slobodné rozhodovanie:
Slobodné rozhodovanie:
- je vnútorne vyjadrenie chcem alebo nechcem
- týka sa konkrétneho bytia
- bytie je nám dané vo forme súdu o ňom:
– rozum musí predstaviť obsah bytia v praktickom súde, lebo vôľa nie je schopná poznávať.
– rozum, aby vykonal poznávaciu činnosť, musí byť povzbudzovaný vôľou
– intelekt a vôľa sa vzájomne uvádzajú do pohybu: intelekt vôľu, aby vôľa túžila po vopred poznanom predmete cez intelekt, a vôľa intelekt, aby poznával
– vyššie fakulty ľd sa môžu obracať na seba, lebo sú nemateriálne.
Výber priznávame vôli, pričom nezabúdame na predchádzajúci súd rozumu:
- výber je aktom vôle vždy vo vzťahu k rozumu
– vo výbere sa prejavuje to, čo je vlastné rozumu, porovnanie alebo preferovanie jednej veci pred druhou
- v momente výberu sa navzájom spájajú podriadené akty praktického rozumu (môže ich byť veľa) i výberu vôle.
- Výber vôle nadobúda podobu prakticko - praktického súdu a určuje čo, i akým spôsobom je potrebné konať.
Výber vôle je vždy následkom praktického súdu intelektu, ktorý nás determinuje.
Výber vôle je vždy následkom praktického súdu intelektu, ktorý nás determinuje.
Vôľa vyberá, ktorý praktický súd bude nás determinovať ku konaniu:
- ona môže kedykoľvek prerušiť radu intelektu i prikázať toto chcem:
– vôľa vykonáva výber vždy po nejakom poslednom súde, ale tento súd nie je posledným preto, že sám rozum dospel k tomuto záveru (tak treba a nie ináč konať), ale preto, že vôľa sa na ňom zastavila ako na najlepšie jej zodpovedajúcom uspôsobení.
– ide nie o to, čo je samo v sebe najlepšie, ale čo najviac zodpovedá človeku v danom stave.
My si vyberáme z mnohých rozumných determinantov len jeden a ukončujeme proces rozhodovania i determinujeme sa k takému, a nie inému konaniu.
My si vyberáme z mnohých rozumných determinantov len jeden a ukončujeme proces rozhodovania i determinujeme sa k takému, a nie inému konaniu.
Tento výber nás neviaže navždy:
- môže ho odvolať, zmeniť, zadržať alebo prerušiť jeho vykonanie:
– je rezultátom reflexie a túto reflexiu môžeme vždy zopakovať a vďaka nej konať ináč.
Nevyberáme si medzi konkrétnymi vonkajšími vecami, ale medzi vlastnými praktickými súdmi o vonkajších veciach:
- preto sloboda jestvuje:
– vo vnútri človeka
– v akte výberu praktického súdu, ktorým sa determinujeme ku konkrétnemu konaniu.
Výber praktického súdu je
- podstatou ľudskej slobody
- momentom autodeterminácie
Seba cez dobrovoľný výber praktického súdu konštituujeme ako reálnu príčinu ľudského konania (autora):
- my samy sme si zaumienili, že nám zodpovedá tento a nie iný praktický súd
- my chceme určiť svoje následné konanie práve podľa toho a nie iného obsahu praktického súdu, hoci možno vieme, že tento súd nie je najlepší a ani jediný, ale chceme sa rozhodnúť práve podľa neho.
- Slobodný výber praktického súdu ukazuje na vládnutie človeka nad sebou.
Záver
Ľudská sloboda je ohraničenou aktuálnou možnosťou vždy len jedného dobra, pre ktoré sa musíme rozhodnúť vôľou.
Výber je závislý na objektívnom obsahu praktických súdov intelektu
- čerpá ich z poriadku osôb i vecí.
Napriek uvedenému obmedzeniu intelektom je ľudská vôľa slobodná od každého vonkajšieho i vnútorného určenia:
- nie sme zásadne obmedzovaný, sme slobodní.
Samy seba determinujeme ku konkrétnemu konaniu - k získaniu dobra
Sloboda nie je svojvôľou:
- má základ v nutnej orientácii na pravdu i dobro
rozum najprv poznáva pravdu o bytí, pravdivé dobro v bytí, a potom svoj súd o dobre v danom bytí predstavuje vôli.
je tu nutnosť voľby konkrétneho dobra, ktoré vnímame ako prostriedok pre dosiahnutie posledného cieľa.
Otvorenosť pre pravdu i dobro otvára otázku správnej realizácie ľudskej slobody.
Hierarchia dobra
Z toho, že len dobro je motívom konania nevyplýva, že všetko, čo robíme je dobré.
Dosiahnutie konkrétneho dobra sa spája
- s odmietnutím iného dobra
- s rezignáciou dosiahnuť nasledujúce dobra
Výber, pred ktorým človek stojí:
- nie je výberom medzi dobrom a zlom
- je výberom medzi rôznymi dobrami
– Aké dobro si môžem vyberať a aké nemôžem?
Rozlišujeme dobro:
- príjemné (bonum delectans)
– žiadané vzhľadom na samotnú činnosť, ktorá je príjemná
- užitočné (bonum utile)
– žiadané vzhľadom na iné dobro
- dôstojné (bonum honestum)
– žiadané samo o sebe
Máme rešpektovať hierarchiu dobra:
- je nasmerovaná na dôstojné dobro:
– nemôže byť nikdy prostriedkom
Interpretácia ako prostriedku je morálne zla, lebo nedostatočným rešpektovaním dobra samého v sebe.
– je vždy cieľom
Dobro príjemné a užitočné:
- nie je samo v sebe morálne zlé
- takým sa stáva ak naruší dôstojné dobro.
Dobrom je to, čo je v zhode s našou prirodzenosťou – čo umožňuje realizovať našu objektívnu prirodzenosť.
Dobrom je to, čo je v zhode s našou prirodzenosťou – čo umožňuje realizovať našu objektívnu prirodzenosť.
Intelekt dokáže:
odčítať charakter dobra
– netvorí obsah dobra
– odčítanie pravdy, ktoré sa stalo motívom i predmetom konania sa stáva racionálnou smernicou (ľudská prirodzenosť má normatívny charakter).
postrehnúť hierarchiu určenú základnými inklináciami:
– zachovanie vlastného života (fundamentálne dobro)
– zachovanie ľudského života (špecifické dobro)
– osobný rozvoj života (spoločné dobro)
Uvedené inklinácie charakterizujú ľudskú osobu a v tejto perspektíve musia byť interpretované:
Prvá – zachovanie individuálneho života
– odlišujeme biologický život od dôstojného života
– táto inklinácia sa neohraničuje len na zákaz zabíjania, ale dáva morálnu kvalifikáciu všetkému, čo slúži upevneniu i rozvíjaniu ľudského života
– život je základom všetkých ostatných dobier, ktoré človek môže vlastniť alebo realizovať.
Druhá – zachovanie ľudského života cez odovzdávanie
– základom je sexuálny inštinkt
– rozumne riadená inklinácia ukazuje na lásku ako perspektívu naplnenia človeka ako osoby
Tretia – rozvoj osobného života
Tretia – rozvoj osobného života
– sa realizuje skrze poznanie pravdy o sebe i svete a tvorenie kultúry
– ide o celú sféru kultúrno-tvorivej aktívnosti človeka
– s tým úzko súvisí aj tvorenie spoločenstva s inými ľuďmi.
Inklinácie ukazujú nutnosť realizácie dobra:
- konanie dobra je v plnom slova zmysle právom ľudskej prirodzenosti
– je zákonom, ktorý je nemenný, lebo ľudská prirodzenosť je nemenná;
– Je univerzálny, lebo všetci majú rovnakú prirodzenosť.
Ľudská morálnosť je vyznačená cez dobro:
- intelekt je schopný ho odčítať
- vôľa je schopná ho nasledovať
Sme schopní poznať pravdu o dobre.
Táto pravda nás morálne zaväzuje.
Realizácia slobody
Z toho, že dobro je motívom nášho konania nevyplýva, že všetko, čo robíme je dobré:
nie sme z prirodzenosti utvrdený v dobre:
– je to evidentne v defektoch nášho konania.
Príčinou sú nedostatky v princípoch konania.
V slobodnom rozhodovaní sa spájajú a vzájomne doplňujú rozum i vôľa:
- poznávanie dobra
- správna realizácia proporcionálneho dobra.
Poznávanie dobra
Vôľa zo svojej prirodzenosti chce dobro.
Občas chce aj zlo – príčina:
Občas chce aj zlo – príčina:
- zlo si predstavuje ako dobro.
- Dochádza k tomu vtedy, keď v intelekte nastane omyl z aspektu:
- cieľa
– považuje za cieľ to, čo nie je skutočným cieľom prostriedku
– považuje prostriedok, ktorý nevedie k cieľu, za taký, ktorý vedie k cieľu
K omylom intelektu dochádza pod vplyvom:
- nižších fakúlt – impulz vášne
– ovplyvňujú intelekt, aby aktuálne neriešil problém tak, ako ho habituálne vníma, ale aby nasledoval náklonnosť vášne
- zvyku
– čím je ľudské konanie menej pripravené, tým väčší vplyv môže mať zvyk
- nevedomosti
– tento omyl intelektu môžeme odstrániť len nadobudnutím potrebných vedomostí
Aby nedochádzalo k omylu ani z aspektu cieľa ani prostriedkov, intelekt musí:
- chcieť poznať kým je človek, aká je jeho prirodzenosť i cieľ, aké sú zákonitosti jeho konania
- následne je povinný opierať sa o tieto teoretické údaje a na základe nich konať v zhode s prirodzenosťou tak, aby dosiahol cieľ
Vyšší stupeň poznania nezmenšuje možnosť výberu, neobmedzuje slobodu:
- originálnosť výberu vysvetľujeme podriadením sa vôle voči pravde a nie voči predmetom vôle
– pravda sa stáva základom slobodného výberu a slobody vôbec
– človek musí chcieť poznávať pravdu, aby bol slobodným, lebo ľudské poznanie je aktom slobodného bytia, ktoré chce, ale aj nemusí chcieť: môže chcieť poznávať informácie o dobre, ale tiež nechcieť poznávať.
Správna realizácia dobra
Sloboda je výberom jednej z alternatív:
- vybrané dobro má byť adekvátnym dobrom
Kritérium - slobodné rozhodovanie:
- je umiestnené medzi intelektom a vykonávacou motorickou fakultou:
– každé dobro, ktoré si človek vyberá, a ktoré zároveň prekračuje alebo možnosti vykonávacej motorickej fakulty, ktorá realizuje príkazy slobodného rozhodovania, alebo sa vymyká rozumu, je nesprávnym dobrom.
Hranica:
- vykonávacia motorická fakulta
– dobro, ktoré presahuje uvedenú fakultu nie sme schopní realizovať (lietať, žiť pod vodou a pod.)
– tieto dobrá nepodliehajú slobodnému rozhodovaniu.
- intelekt
– predkladá vôli to, čo má chcieť
– musíme odstrániť každú príčinu, ktorá spôsobuje to, že si nevyberáme v zhode s tým, čo nám predstavuje intelekt – príčina:
impulz vášne
zvyk.
Rozvoj slobody
Autodetermináciou sa smerujeme k dobru.
Naše konanie bude objektívne dobré, keď nastane zhoda medzi:
- slobodným výberom a praktickým súdom,
- praktickým súdom a teoretickým súdom o prirodzenosti vecí,
- prirodzenosťou vecí a večným Božím zákonom.
Slobodnými budeme, keď nastane zhoda
- medzi subjektívnym a objektívnym dobrom
nastane rozvoj slobody, lebo sloboda spočíva v tom, že si vyberáme objektívne dobro.
nastane rozvoj slobody, lebo sloboda spočíva v tom, že si vyberáme objektívne dobro.
Vôľa je autorom konania:
musí chcieť poznávať veci, ktorých sa dotýka ľudské konanie i chcieť konať v zhode s ním
rozvoj slobody nespočíva v zvyšujúcom počte aktov, ale ich priliehavosťou k dobru, ktoré najviac zodpovedá človeku ako osobe
Ak si volíme zlo:
- determinujeme sa zlom (ohraničujeme sa zlom)
- robíme sa neschopnými konať dobro.
Ak konáme zlo, ktoré si predstavujeme ako dobro:
- nekonáme slobodne
- nemáme nechávať človeka v jeho presvedčení, ale máme mu ukázať objektívne dobro i cestu k nemu.
Vôľa musí chcieť poznávať veci, ktorých sa dotýka ľudské konanie i chcieť to, čo poznávame intelektom ako dobro, lebo čím viac si volíme dobro, tým sme slobodnejší.
Autor: PhDr. Imrich Degro, PhD.
Foto: www.cestovanie.aktuality.sk
Foto: www.cestovanie.aktuality.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára