Prednáška PhDr. Imricha Degra, PhD. pre doktorandov TF dňa 24.3.2011 v Košiciach.
Realizácia spoločného dobra:
- štát
- právo
- ekonomika
Štát
Bytie:
- historické a premenlivé
- trvalé a vzťahové
Pýtame sa:
- Prečo takto organizujúca sa spoločnosť konštituuje štát ako ľudskú spoločnosť?
Odpoveď:
- predpokladá hlbšie porozumenie toho, kým je človek ako rozumné, slobodné, spoločenské bytie.
Zdroj vzniku i rozvoja:
- inklinácia k spoločnému životu
nachádza sa v našej prirodzenosti ako výraz potencializovanej štruktúry ľudskej osoby
svoju potenciálno – dynamickú prirodzenosť môžeme realizovať len v spoločenstve.
Cieľ:
- realizácia spoločného dobra - osobný rozvoj človeka v racionálnom, morálnom a tvorivom aspekte.
spoločné dobro je základom každej spoločnosti i štátu.
nátlak štátu má racionálny charakter, len ak realizuje spoločné dobro
Spoločné dobro sa aktualizuje len v osobe
- v aktoch rozhodovania,
len vďaka ním sa stávame reálnymi autormi svojich činov
Aký je vzťah medzi suverenitou ľudskej osoby ako občana štátu a suverenitou štátu?
- spoločné dobro je doménou suverenity osoby
- nevyhnutné prostriedky (hospodárske, spoločenské, technické a iné) sú predmetom suverenity štátu
Ich koexistencia garantuje ľudskú slobodu
Náš osobný rozvoj sa realizuje aj cez materiálne prostriedky
- ľudský život, iné telesné dobra
- tieto prostriedky sú vždy ohraničené
- štát musí dbať o to, aby slúžili v maximálnom stupni všestrannému i proporcionálnemu rozvoju všetkých členov spoločenstva:
– všade, kde vstupujú do hry tieto materiálne dobrá, je jednotlivec podriadený spoločnosti
– spoločnosť môže vykonávať dozor nad človekom
– v určitých prípadoch môže človek stratiť právo na nekontrolované užívanie materiálnych dobier
– trest smrti: najväčšou hodnotou nie je biologický život, ale dôstojný život človeka (osobný rozvoj).
Štát môže prekračovať svoje kompetencie:
- nadmerná ingerencia štátu do života obyvateľov:
– nahradzovanie právnych systémov akými sú rodina, obec, národ i cirkev (náboženstvo)
– sloboda človeka je v štáte závislá od stupňa aktualizovania spoločného dobra v kontexte rodiny, obce, národa a cirkvi
– nemôžu byť nahradené štátom – nahradzoval by existenciu spoločenských foriem, ktoré sú podmienkou pre jeho jestvovanie.
Záver
Posledným cieľom štátu:
- nemôže byť jeho samotné fungovanie
- je realizácia spoločného dobra.
Osobné dobro osoby je mierou zdravia štátu.
S touto problematikou je ešte úzko spojená aj oblasť práva a ekonomiky.
Právo
rozlišujeme zákon ako:
- ius - je prvotnejší, trvalejší a vždy jestvujúci
- lex - vychádza z ius
Právo ako ius
Pôvod:
- existujúce reálne vzťahy medzi ľuďmi
– sme závislí vo svojej činnosti na iných
- naše konanie je inšpirované i usmerňované zvykom ako potvrdeným spôsobom postupovania.
– konanie zhodné so zvykom je prvým prejavom práva spontánne zakúšaného človeka.
spôsob jestvovania medzi bytiami
- najslabší spôsob existencie bytia (vzťah)
– ide o podriadenie sa jedného bytia voči druhému
– vzťahy môžeme poznávať jedine rozumom
len on je schopný uchopiť spolu naraz dva subjekty vzťahu i jestvujúci vzťah medzi nimi – či už nutný alebo nie nutný, reálny alebo len myslený.
- reálnym vzťahom je právo ako ius
– je charakterizované svojou povinnosťou konania alebo nekonania
– dôvodom je dobro človeka.
Ius nebolo vytvorené človekom:
- ak by neexistovalo, bolo by rovnako racionálne pomáhať aj škodiť druhému človeku
- jestvujúci právny racionálny poriadok má miesto v ľudskom živote, lebo skutočne jestvuje:
– v ňom nachádzame svoje podriadenie sa voči druhému človeku i jeho dobru.
Inklinácie ľudskej prirodzenosti:
- zachovanie vlastného individuálneho života
- zachovanie ľudského života cez jeho dávanie svojim deťom
- rozvoj i zdokonalenie tohto života
– je charakteristická len pre svet osôb
– spočíva v priradení fakúlt duše k im vlastným predmetom:
intelektu k pravde
vôli k dobru.
Inklinácie ukazujú:
- nutnosť realizácie dobra
- záväznosť práva ako ius
- ius nie je jednoznačne sformulované:
- musí sa vyplniť zdeterminovaným obsahom
- vyplňuje ho právna norma - lex
– je nutná pre racionálne fungovanie spoločnosti.
Právo ako lex
usporiadanie rozumu pre spoločné dobro
- ako dobro ľudskej osoby, ktoré sa realizuje v intelektuálnom, morálnom i tvorivom aspekte:
– bez pomoci druhých i celej spoločnosti, nie je sme schopní otvoriť sa pre poznávanie sveta, intelektuálne sa rozvíjať, praktizovať morálne dobrý život, umelecky i intelektuálne tvoriť.
– ak dôvodom spoločnosti je dobro človeka v jeho osobnom rozvoji, potom aj právo musí mať základ svojej záväznosti v spoločnom dobre.
cez toho, kto má starosť o spoločnosť:
- kompetentná autorita realizuje svoje ciele cez právny systém
- má garantovať ľs v realizovaní spoločného dobra
– ak právo pochádzajúce od štátneho činiteľa ustanovujúceho právne normy, nemá za cieľ reálne dobro človeka, tak právna norma nikoho nezaväzuje, ba čo viac, nie je dovolené ju realizovať
– právo, ktoré je proti osobnému rozvoju človeka v jeho intelektuálnej, morálnej i tvorivej rovine je právom proti človeku a zároveň obmedzením ľudskej slobody
základom záväznosti práva môže byť len dobro človeka a nie samotné právne donútenie a je promulgované.
Štát nikdy nevlastní ideálny právny systém
- sme nedokonalí
- kultúrne okolnosti nás ustavične nútia k obnove právneho systému v štáte
- štát ako právny systém sa stále tvorí
– napriek tomu, že právo ako systém integruje všetky iné inštitúcie štátu, tak úloha vlády v štáte je čímsi viac ako len izolovanou úlohou práva.
– alinácia právnych štruktúr nad vládou vedie k inštrumentalizácii človeka cez rôzne prostriedky štátneho násilia.
Riešenie:
- pravidelné „odčítavanie“ prirodzených práv človeka
– môže nám pomôcť žiť dôstojne i rozvíjať sa vo svojom človečenstve - aktualizovať svoje racionálne potenciality
Ekonomika
Realizácia spoločného dobra v ekonomike:
- práca
- súkromné vlastníctvo
Práca
dlhotrvajúca i opakujúca sa ľudská činnosť
spôsob, akým človek realizuje osobné potenciality s cieľom upevniť sa vo vlastnej existencii
- v aspekte vegetatívnom, senzitívnom a intelektuálnom
- dotýka všetkých oblastí ľudskej aktívnosti
subjektom práce je človek
ako dobro garantuje dôstojný i slobodný život osoby:
- iniciuje sa v ľudskom „ja“
- finalizuje sa mimo ľudskú osobu
- metafyzicky je akcidentom, no je podstatným spolu - elementom ľudského bytia
je spojená s bohatstvom ľudskej prirodzenosti
- aktualizuje možnosti obsiahnuté v ľudskej prirodzenosti
- spôsobuje rozvoj človeka v existenciálnom i axiologickom aspekte
druhy ľudskej práce:
- vnútorná - nesmeruje k vyprodukovaniu niečoho v matérii, ale zdokonaľuje samotný podmet
- vonkajšia (prechodná) - smeruje k vytvoreniu alebo pretvoreniu vonkajšej materiálnej reality.
je zároveň spoluprácou s Bohom i spoluzodpovednosťou za osud sveta
obsahuje privátne i spoločné ciele:
- je vykonávaná:
pre uspokojenie vlastných potrieb
pre tvorbu spoločných hodnôt, spoločného dobra,
preto má charakter užitočnosti
- je stretnutím ľudí, ktorých spája spoločná záťaž vyžadujúca solidárnosť i partnerstvo
je nutnosťou, ale jej vykonávanie je slobodným skutkom človeka
záväznosť je spojená s motiváciou i jej cieľmi:
- premáhanie lenivosti i morálnych chýb,
- uspokojenie svojich potrieb,
- pomoc biednym.
možno ju rozlične použiť proti človeku:
- systém nútenej práce
- prostriedok útlaku človeka
- vykorisťovanie ľudskej práce - pracujúceho
- ako deštruktívny činiteľ
môže byť príčinou fyzickej i duchovnej degenerácie.
alinácia vystupuje v niekoľkých formách:
- dehumanizácia práce
- mylné chápanie cieľa práce
- civilizácia produkcie
- mechanizácia práce
- deifikácia práce
dehumanizácia práce:
- odmena za vykonanú prácu je nespravodlivá
- nadmerné tempo práce
- vykonávaná v neľudských podmienkach
ide o konflikt medzi ľudskou prirodzenosťou a neľudským chápaním človeka i jeho práce.
mylné názory na cieľ i úlohu práce v ľudskom živote:
- ako prostriedok na získanie peňazí, luxusu, príjemností, a pod.
človek je ovládaný túžbou mať, túžbou vyrovnať sa iným
- Práca ako možnosť intenzívneho rozmnoženia materiálneho bohatstva je prostriedkom, nikdy nie cieľom spoločenského života. Cieľom musí byť vždy človek ako osoba.
- Ak sa zamení prostriedok za cieľ, nastupuje zotročenie človeka. Preto súhrn prostriedkov produkcie, ktorý vznikol z ľudskej práce, musí byť človekom prisvojený pre dobro samotného človeka.
civilizácia produkcie
- sme len producentom či konzumentom práce
- mechanizácia práce
- sme len prídavkom stroja
- deifikácia práce
- sme len pracovníkom
Súkromné vlastníctvo
korelát ľudskej práce
základ právno - prirodzeného spoločenského poriadku
základ i cieľ hospodárskej činnosti
- produkcia a výmena dobier patriacich človeku
ako právo vlastnenia má svoju záväznosť vďaka cieľu, ktorým je spoločné dobro
Súkromné vlastníctvo
ako dobro človeka má svoju oporu v zemi
- ovocie zeme slúži všetkým ľuďom pre uspokojovanie základných existenciálnych potrieb - pre zachovanie života
– v tomto zmysle sú dobrá našej zeme spoločné všetkým ľuďom
– každý človek v nutnej potrebe pre zachovanie svojho života má prirodzené právo použiť dobro zeme bez ohľadu na akékoľvek stanovené právo
– to, že človek môže užívať dobrá zeme, neznamená, že všetko patrí všetkým alebo že nejaká časť môže patriť niekomu bez ohľadu na právo vlastnenia
je právom spontánne akceptovaným národmi vzhľadom na dobro človeka
- ľudské konanie (racionálne i slobodné) je ťažko realizovateľné bez neho
- človek nie je sám plným dobrom, potrebuje doplnenie cez reálne dobrá
- nedostatok dobra, ktoré potrebujeme kvôli nášmu ľudskému konaniu, pociťujeme, preto sa spontánne smerujeme k chýbajúcemu proporcionálnemu dobru
– je to nutný následok lásky ako afirmácie vlastnej existencie, ktorá sa nemôže naplniť bez chýbajúceho proporcionálneho dobra
ak by sme nemali právo privátne vlastniť dobrá, boli by sme pozbavení práva rozhodovať o nich, a tým aj práva rozhodovať o sebe samom
odmietnutie práva na súkromné vlastnenie dobier znemožňuje nám:
- racionálne plánovanie konania vo vzťahu k sebe a iným;
- tvorivosť spojenú s materiálnou oblasťou;
- rodinný život (výchovu i starosť o rodinu);
- súlad medzi tým, čo je „moje“ a čo je „tvoje“ v spoločnosti;
- komunikáciu dobier, ktorá prehlbuje spoločenské vzťahy i ľudskú slobodu.
nemôcť rozhodovať o sebe samom sa v kontexte vlastnených dobier rovná neprirodzenému stavu človeka a stavu neslobody:
- neboli by sme v konečnom dôsledku zodpovední ani za seba, ani za svoje činy, prinajmenšom v takej miere, v akej by sme boli ohraničení v súkromnom vlastnení dobier.
Užívanie dobier:
- nie sme povinní vlastniť vonkajšie dobrá ako len nám slúžiace, ale ako spoločne
– dať ich k užívaniu, ak nastane nutná potreba pre iných
- užívanie súkromného majetku nepatrí človeku absolútne
všetky prostriedky umožňujúce realizáciu spoločného dobra podliehajú:
- spoločnému cieľu
- spoločným možnostiam realizácie cieľa
– ohraničujú právo na súkromné vlastníctvo
vlastníctvo sa meria väčším dobrom spoločnosti
pri užívaní nemôžu byť opomínané druhé osoby.
ohrozením ľudskej slobody je:
- liberalizmus
– úplná sloboda v ekonomickej sfére
- neoliberalizmus
– radikalizuje totálnu slobodu jednotlivca vo všetkých oblastiach
- absolutizujú slobodu - je cieľom samým v sebe
– všetko podlieha konsenzu i negociácii
– samotné normy sa stávajú predmetom pertrakcie
– existuje len dobro jednotlivca ako posledný cieľ
– spoločné dobro nie je možné realizovať
Záver
Právo nadužívania
- podriaďuje privátne dobrá zlým cieľom
– čo je neracionálne i zakázané prirodzeným právom, lebo zlo ako popieranie dobra je zároveň popieraním bytia
– Právo všeobecného užívania:
- neoslabuje a neničí právo súkromného vlastníctva
Negácia možnosti súkromného vlastníctva:
- je prekážkou ľudskej slobody
– prekážkou v konaní i rozhodovaní
– dotýka sa realizovania jeho osobného života, činnosti, vzťahov k druhému človeku i spoločnosti, uprostred ktorých človek žije i koná.
Hranice slobody v praktickej činnosti III.
Realizácia spoločného dobra:
- národ
- cirkev
Národ
duchovná jednota vytvorená skrze:
- spoločnú minulosť
- spoločnú prítomnosť
- spoločnú budúcnosť
– špeciálnu úlohu zohráva všeobecné vedomie tejto jednoty
priestor, v ktorom si uvedomujeme:
- vlastnú kultúru ako základnú identitu svojho slobodného konania i poznávania;
- prirodzený zväzok ľudí žijúcich cez pokolenia v spoločnej kultúre, s ktorou sa identifikujú
– delia sa o pokrvné spoločenstvo a spoločné teritórium
priestor, kde:
- všeobecné vedomie kultúrnej identity
- spolu so sebauvedomovaním
- slobodou
- zodpovednosťou v rozhodovaní
nie sú arbitrárne ohraničené systémom vlády
Najdôležitejší prvok je spoločná kultúra
- národ ako duchovné spoločenstvo sa najviac prejavuje práve v nej
- tvorí ju:
– náboženstvo
– morálka
– obyčaje
– technika
– veda
– umenie
– spoločný jazyk
rozhodujúci faktor odlišujúci národ od iného národa je národné cítenie
- identifikácia so spoločnou históriou.
– Tak ako existuje vedomie identity vlastného bytia („ja“ nie je „ty“), tak analogicky existuje aj vedomie národnej identity („my Slováci“).
– Uznávajúc danú kultúru za svoju sa človek cíti akoby „doma“. Teda vedome si prisvojuje túto kultúru a následne ju obohacuje. Učí sa tejto kultúre, keď sa učí materinský jazyk, rodinnú poéziu, umenie, hudbu, architektúru, zvyky, štýl života, atď..
Spoločné prežívanie kultúry uľahčuje každému z nás vnútorný kultúrny rozvoj, pretože každý pracuje „na svojom“ tým, že sa stotožnil s tým, čo sme urobili i robíme v oblasti kultúry:
- za tým sa skrýva vôľa ľudí toho istého národa chcieť prijať a stotožniť sa so všetkými vyššie vymenovanými činiteľmi konštituujúcimi národ.
v spoločenskom aspekte sme subjektom každej spoločnosti:
- sme cieľom
- všetko iné (hospodárske či spoločenské systémy, ako aj sám „národ“) je nutným prostriedkom nášho rozvoja
– ak národné hodnoty umožňujú náš osobný rozvoj, môžeme hovoriť o patriotizme
– ak prežívanie týchto hodnôt nás deformuje – národ sa stáva cieľom, máme do činenia s nacionalizmom a vtedy je ohrozená aj ľudská sloboda.
Záver
Úloha:
- robiť všetko, aby sa extrémne formy nacionalizmu nepremieňali v nové totalitarizmi
- je veľmi ťažké určiť nejaké kritériá:
– posudzovať prejavy nacionalizmu môžeme len na základe dôsledkov prežívania týchto hodnôt cez konkrétne osoby
– povinnosť sa stáva naliehavou tam, kde sa náboženstvo stáva základom nacionalizmu, čo sa prejavuje v niektorých formách fundamentalizmu
Cirkev
je podriadená spoločnému dobru človeka
- zabezpečuje všetky nutné prirodzené aj nadprirodzené prostriedky
– uspokojuje náboženské potreby veriacich, ktoré sú spojené s vierou:
– transcendencia
– morálnosť
je hlavnou spoločnosťou - ako štát:
- nezvyčajne silno angažuje všetky sféry osobnosti i aktívnosti človeka
náboženská sloboda je sloboda:
- jednotlivcov v rámci náboženských spoločností
- náb. spoločností voči iným jednotlivcom a spoločnostiam
– všetci musíme byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločných skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nebol nikto nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach.
Náboženská sloboda z negatívneho aspektu:
- nikto nemôže nanútiť ani jednotlivým osobám, ani spoločenským skupinám nejaký systém, ktorý nie je v zhode s náboženským systémom
– je neprípustné i nemorálne konanie verejných autorít, ktoré by chceli silou alebo zastrašovaním nanútiť obyvateľom nejaké náboženstvo, alebo nútiť ich k odmietaniu náboženstva, alebo klásť im prekážky v realizovaní náboženského života, či už individuálneho alebo spoločného.
zodpovednosti za rešpektovanie náboženskej slobody
- všetci občania i spoločenské skupiny
- všetky občianske inštitúcie
- Cirkev i iné náboženské spoločnosti
– každý svojím vlastným spôsobom, podľa povinností, ktoré má voči spoločnému dobru.
v rámci uvedenej záväznosti rozlišujeme vzťah medzi:
- jednotlivými cirkvami a štátom
- cirkvami navzájom
Vzťahy medzi štátom a cirkvou:
- majú byť racionálne ustálené
– ich cieľom je realizácia spoločného dobra, ktoré nemôže narušiť žiadna strana a zároveň každá strana je povinná garantovať toto spoločné dobro pomocou jej primeraných prostriedkov, ktoré má k dispozícii.
Predmetový aspekt náboženskej slobody:
- právo na:
– právnu subjektivitu, vlastnenie majetku, vytváranie riadiacich jednotiek i úradov a ich personálne obsadzovanie, formovanie duchovných kádrov, slobodu misijného pôsobenia i verejného kultu,
– ochranu, aby mohli konať podľa svojich zásad a vzdávať verejnú úctu Bohu, pomáhať svojim členom i zriaďovať ustanovizne
– výber výchovy, na komunikáciu s náboženskými spoločenstvami v iných častiach sveta
– budovanie náboženských objektov i nadobúdanie a užívanie primeraného majetku
– slovom i písmom verejne vyučovať a vyznávať svoju vieru, uplatňovať účinnosť učenia pri usporadovaní ľudskej spoločnosti, slobodne sa zhromažďovať z náboženských pohnútok a zakladať výchovné, kultúrne, dobročinné a sociálne spolky a pod.
Vzťah medzi náboženskými spoločnosťami:
- zrovnoprávnenie všetkých cirkví a náboženských spoločnosti:
– nie v zmysle faktickej rovnosti, lebo cirkvi sa líšia medzi sebou počtom veriacich, počtom farností, kultom, tradíciou atď.
– nie v zmysle rovnosti rozdeľovania (každej cirkvi rovnakým dielom), ani proporcionálnosti rozdeľovania (väčšej cirkvi viac)
– v zmysle právne rovnosti: rovnaké postavenie voči právu bez ohľadu na počet veriacich, zásluhy, či tradíciu – právo rovnakých šancí, právnych možností.
angažovanosť náb. spoločností v politike:
- širší význam slova politika – všeobecno - občianske i spoločenské otázky týkajúce sa štátu ako spoločného dobra všetkých obyvateľov:
– nielen občania, ale aj ich spoločenstvá majú právo i povinnosť aktívne sa zúčastňovať na riešení týchto otázok
- užší význam slova politika - problémy spojené s riadením vlády, jej spolupráce s inými politickými subjektmi, jej vplyvu, atď.
– každý veriaci ako občan štátu má právo sa angažovať
– náboženské spoločnosti a ich predstavitelia len ak by boli ohrozené základné hodnoty spoločenskej existencie.
Štát a náboženské spoločnosti:
- štát má byť svetonázorovo neutrálnym a ako taký:
– nemá žiadne kompetencie v oblasti náboženských právd
- nemôže byť voči náboženstvám neutrálny:
– jeho úlohou je ochrana základných hodnôt i práv človeka
– starať sa o náboženskú slobodu všetkých obyvateľov i vytvárať dobré podmienky pre rozvoj náboženského života
– eliminovať všetky formy netolerancie i diskriminácie v náboženskej oblasti
Záver
starostlivosť o rešpektovanie náboženskej slobody je úlohou:
- jednotlivcov
- všetkých náboženských spoločností
- štátu
Auror: PhDr. Imrich Degro, PhD.
Foto: www.itnews.sk
Foto: www.itnews.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára